Po nútenom odchode z Francúzska v roku 1950 zanechal Imro Weiner-Kráľ za „železnou oponou“ milovanú dcéru Elise a jej mamu. Už o rok neskôr sa pokúšal za nimi ilegálne odísť, no chytili ho na hraniciach a niekoľko mesiacov musel dokonca stráviť vo väzení. Túžba po kontakte s dcérou bola neobyčajne silná, a preto jej každý deň posielal listy, v ktorých pre ňu písal a maľoval príbehy. To bol v tých časoch poznamenaných politickými represáliami jediný možný kontakt.