Maria Bartuszová a Michal Kern. Dve mimoriadne osobnosti jednej generácie, ktorých tvorba rezonuje aj roky po tom, ako sa predčasne uzavrela. Stretnutie ich autorských ciest na výstave nespočíva vo formálnych príbuznostiach, ale v súzneniach kdesi pod povrchom. V schopnosti vcítenia sa a sústredenia sa na ohraničený okruh problémov, v rámci ktorého každý osobitým spôsobom preniká k podstate. V archetypálnych témach, ako je topenie snehu, vodná hladina, kvapka vody, dotyk, tieň, kamene, púpavy či klíčenie, u nich nachádzame skryté aj prekvapivé paralely. U Marie Bartuszovej v priestorovej sochárskej tvorbe, u Michala Kerna vo fotograficky zaznamenávaných akciách a kresbách.

Nepopierateľnou súčasťou nášho života sa stal (čoraz ošúchanejší) pojem klimatickej zmeny a jej mnohé príznaky. Kvôli celosvetovému rozsahu tohto javu je však niekedy ťažké uchopiť ho. Skeptici a radikáli sa navzájom konfrontujú a spory sú väčšinou o procesoch, v ktorých sa v skutočnosti vyzná len málokto. Zámerom tejto výstavy je odosobniť sa od tohto celosvetového diskurzu a priblížiť sa k téme cez prostredie južného Slovenska, respektíve cez najbližšie okolie, prostredníctvom krajiny Nových Zámkov: spolužitie človeka a prírody, ich vzájomný vplyv či dopady ľudskej činnosti na prírodnú krajinu.

Talianske krajiny tvoria významú súčasť tvorby Ernesta Zmetáka (1919 – 2004). Počas jeho života boli najčastejšie prezentované. V rokoch 1947 – 2000 podnikol sedemnásť ciest do Talianska, navštívil jeho najznámejšie lokality, z výsledkov svojich ciest usporiadal trinásť výstav. Pobyty zásadným spôsobom formovali jeho nazeranie. Umožnili mu kontakt s dedičstvom svetovej kultúry, konfrontáciu so svetovým umením, predstavovali inšpiračný zdroj. V Taliansku našiel umenie založené na dokonale zvládnutom remesle. Z výtvarných techník ho oslovila najmä mozaika, ktorú zaviedol na Slovensku a doviedol ju k majstrovstvu.

Výtvarníci, ktorí v období tzv. normalizácie 70. – 80. rokov 20. storočia chceli rozvíjať vlastnú tvorivú cestu bez kompromisov s dobou, tvorili väčšinou v ústraní svojich ateliérov. Voľnú tvorbu konfrontovali na mimogalerijnej pôde, v ateliéroch, na neoficiálnych či polooficiálnych výstavách.

Voľná tvorba Dušana Nágela, ktorej sa kontinuálne, no sporadicky venoval od začiatku 80. rokov, sa dostala do popredia jeho tvorivého záujmu najmä v 90. rokoch. Stovky prác komorných formátov, často nepravidelného tvaru, zúročujú výnimočné technologické zručnosti autora na poli grafiky, ale aj odvahu k experimentu v práci s materiálom a testovaním jeho hraníc a možností.

Diela rakúskych grafikov tvoria podstatnú časť výberu, nejde však o všetky diela rakúskej proveniencie v zbierke. Grafické listy českých autorov v nej pochádzajú častejšie zo začiatku 20. storočia. Tých starších, ktoré sú prezentované na výstave, je výrazne menej. Určitý podiel popri Rakúšanom a Čechom treba seriózne priznať tiež ojedinelým moravským majstrom. V konečnom dôsledku hranice medzi nemeckým, rakúskym, českým alebo moravským pôvodom majstrov síce možno s určitými kompromismi zadefinovať miestom narodenia, sídlom akadémií, na ktorých študovali, alebo miestami, kde počas života pôsobili.

Výtvarnú dráhu Daniela Szalaia (1964) sleduje Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch od začiatku. Predstavila ju na dvoch samostatných výstavách. Prvýkrát prezentovala súbor pastelov zo série Hebrejskej abecedy (1999) a druhýkrát výber z kresieb a prác vytvorených z röntgenových snímok (2014). V tejto autorskej technike od roku 2002 vznikajú objekty a inštalácie so silným existenciálnym nábojom. Aktuálna retrospektíva sa zameriava na obdobie od študentských čias po súčasnosť. Dostanú v nej priestor textilné realizácie, kresby, maľby, objekty, inštalácie a novšie dekoláže s ekologickou témou. Výstava predstaví tvrobu autora, ktorý vychádza zo slovenskej, českej, maďarskej a svetovej kultúry, z voľného i úžitkového umenia a vlastnej pedagickej praxe.