Výstava prezentuje výber zo štyroch sérií kresieb, ktoré spájajú otázky rozvrhovania obrazu. Najstaršiu sériu tvorí dvanásť čiernych akvarelov z roku 2019. Pohybujú sa na pomedzí abstrakcie a humoru. Dopĺňa ich novovytvorená rozmerná sieťotlač, ktorá odráža chyby pri začiatkoch maľby tušom, čo otvára nové významy interpretácie diela. Asi najrozsiahlejšiu časť výstavy tvorí výber päťdesiatich Uhlíkov (2022-23) tematizujúcich najmä výstavbu figurálnych kompozícií – od kúpania, cez vzťahy, po utrpenie. Na ne prakticky nadväzujú intímne portréty prevedené rudkou, vytvorené v rokoch 2023-24. Prístupy ku kresbe ako princípu obrazu završujú maľby tušom, ktoré sa sústreďujú sa na matku s dieťaťom, na postupné vynáranie sa obrazu pred zrakom diváka a podmieňovanie jednej časti druhou.

Výstava je reakciou na dlhoročný dopyt návštevníkov galérie po udalostiach, ktoré predchádzali vzniku našej inštitúcie. Často išlo a ide o ľudí, ktorí do galérie zavítajú náhodne, po prvýkrát – či už ako turisti alebo návštevníci vernisáže a stručné informácie na kovovej tabuli vo foyeri či v skromnom „bilténiku“ im nestačia. Zvlášť po pandémii počet takýchto záujemcov narastá. Nie každý návštevník žije v Senici a okolí, nie každý Seničan má záujem o kaštieľ a jeho históriu, no otázky a príležitosť nadchádzajúceho výročia založenia Záhorskej galérie nám dali podnet pokúsiť sa o experimentálny krok a aspoň na malom priestore predstaviť obrazy, ktoré pred mnohými desaťročiami zdobili izby kaštieľa.

Tvorbu Vladimíra Kovaříka provází celoživotní posedlost tvarem kruhu. Tato „vůle ke kruhu“ je tak silná, že se vpisuje do objektů i dvojrozměrných děl, které prvoplánově tento archetypální obrazec nenesou (kyvadla, sluneční hodiny ad.) Symbolických významů tento tvar nabral dějinami nekonečné množství. Kovařík je nijak explicitně nezobrazuje, kruh je pro něj vždy také výtvarnou výzvou. A skrze jeho realizace se divák sám může účastnit na dějinném rituálu „obcování s kruhem“. Nesmí to být ovšem divák podroušený snadností a návyky, musí chtít sám v sobě hledat ozvy kruhových rezonancí.

Výstava představí objekty a grafické listy v minimalistické a dialogové realizaci. Divácký zážitek umocní zvukové instalace v ambientní hlasitosti s využitím minimalistických hudebních kompozic.

Magia naturalis Eriky Szőke je antológiou jedinečných prístupov ku fotografii a videu, ktorá kombinuje známe fotografické techniky ako napr. Kirlianovu fotografiu, ktorá vzniká pomocou vysokého napätia s autorskými experimentmi, antotípie vytvára pomocou svetlocitlivej kurkumy alebo pri autorskej tlači využíva pôdu, spóry húb a spirulinu (sinice). Zaužívané fotografické postupy zbavuje toxických substancií a život ohrozujúcich látok a pre pohyb a zmenu vo svojich videách často používa prirodzené vlastnosti materiálov a inšpiratívne schopnosti jednobunkových organizmov.

Nosnou ideou výstavy zostáva edukatívny rozmer najmä pre detského návštevníka, čomu sa prispôsobil aj výber diel. Od monumentálnej tapisérie Štefana Rabinu inštalovanej ako priestorový objekt, až po kávový set Miloša Balgavého, má výstava ambíciu vziať návštevníka za oponu výtvarného diela a touto cestou skúša hľadať ich nový moment prežitia – akých súčasných tém sa dotýkajú diela vytvorené približne pred polstoročím? Jednou z nich je určite otázka postavenia žien v súčasnej spoločnosti. Aj z toho dôvodu sme na rozdiel od prvej časti výstavy dali priestor aj ženským autorkám (Oľga Bartošíková, Viera Kraicová, Lýdia Štolcová).

Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici prezentuje výber 6 historických maliarskych portrétov zo svojho zbierkového fondu. Zväčša reštaurované olejomaľby predstavujú podobizne významných osobností z druhej polovice 18. stor. – cisára Jozefa II., grófa Gvadányiho, ďalšieho neznámeho šľachtica a jeden portrét rakúsko-uhorského cisára Františka Jozefa z konca 19. stor. Jedná sa o ich oficiálne popisné zobrazenie z dielne zväčša neznámych autorov.

Posvätná rieka Styx je v starogréckej mytológii a topografii hranicou medzi svetom živých a mŕtvych. Kúpanie v nej spôsobovalo nezraniteľnosť, ale zároveň boli jej vody jedovaté.

Práve hraničné situácie a ambivalencie, ktoré rieka Styx evokuje, sú pre tvorbu maliara Richarda Marca typické. Zaujíma ho napätie medzi profánnym a sakrálnym, súčasným a minulým. Svojou maľbou vytvára komentáre k pominuteľnosti artefaktu, ale aj k prežívaniu tém a nesmrteľnosti umeleckého diela. Maliarske variácie a reinterpretácie sú v podaní Marca spojené s úsilím vzdorovať zániku a rozpadu v ich rôznych podobách.