Ľudské telo možno vnímať ako architektúru. Kostra a svalstvo predstavujú jeho konštrukciu, orgány sú jeho funkčnými jednotkami - miestnosťami, a pokožka tvorí jeho fasády. Už od dôb antiky videli myslitelia v ľudskom tele istý poriadok, ktorý určoval mierku nielen architektúre, ale aj celému svetu. V človeku sa odzrkadľoval poriadok kozmu, existujúci v istých pomeroch. Tento pomer nezastupoval v architektúre len funkčnosť a isté reprezentatívne vlastnosti, ale tiež harmóniu, spájajúcu telo a myseľ s miestom, v ktorom človek prebýva.