Jméno psa. Chovatelská stanice. Pohlaví. Datum narození. Číslo zápisu. Místo a datum bonitace.

Do bonitační karty se zaznamenávají údaje o tělesných a povahových rysech daného jedince, které rozhodují o jeho způsobilosti k chovu. K většině parametrů se v tabulce řadí výčet nedostatků, přičemž za každý nedostatek se udílí určitý počet trestných bodů. Kdybychom si dokázali ono zvíře vybavit s představivostí, jaká by odpovídala přesnosti měření při bonitaci, ožil by pes, který by vždy poslechl, ale nikdy neslyšel.

Výstava sedmi umělců z Čech, Slovenska a Spojených států s názvem Zn.: Nová existence navazuje na dvě předchozí výstavy Bílá laboratoř (prosinec 2016 v Galerii města Olomouce) a Sleva na šelmu (červen 2018 v Galerii Prácheňského muzea v Písku). Tím, že se jedná o projekt několika výtvarníků z různých zemí, jiných věkových kategorií, a především odlišných výtvarných přístupů, nabízí výše uvedené téma velkou škálu zobrazení zahrnující dvojrozměrná i trojrozměrná díla či koncepční projekty používající různé techniky (grafické techniky, digitální fotografie, kresba) i materiály.

Týmto projektom chceme ukázať, ako na tému slobody, resp. neslobody, reagujú súčasní umelci. Sloboda môže mať rôzne podoby: sloboda jednotlivca, spoločnosti, prejavu, myslenia, vierovyznania, sexuálnej orientácie, pohybu, tvorby, umenia a pod. Ako môžeme slobodu definovať, uchopiť, pochopiť? Ako ju chápu rôzni ľudia rôznych národností? Čo pre nás znamená? Treba o ňu bojovať? Akými spôsobmi? Ako sa spoločnosť stavia voči jej zneužívaniu? Aké hranice má sloboda slova a prejavu v dnešnej dobe plnej konšpirácií, hoaxov a fake news?

Anna Ročňová i Pavel Příkaský ve své práci dlouhodobě balancují na hranici umělého a přírodního. Ve výstavě (Un)Natural pro Nitranskou galerii jsme se rozhodli konfrontovat jejich formálně často podobnou tvorbu ve společném prostoru, tak aby naopak vynikly jemné nuance a rozdíly, odhalující různé inspirační zdroje, ze kterých čerpají.

Nedávno som v rádiu počula rozhovor s tvorcom atlasov a máp, grafickým dizajnérom Joostom Grootensom. Hovoril o tom, že pri tvorbe cíti potrebu zámerne preháňať a zdôrazňovať niektoré aspekty mapy, čím príjemcu upozorňuje na svoju autorskú manipuláciu. Žiadna mapa totiž nie je pravdivým záznamom reality, ale súborom mnohých subjektívnych rozhodnutí, ktoré priamo ovplyvňujú jej čítanie.
Podobné postupy sú blízke i autorkám výstavy Limity navigácie, Ľudmile Hrachovinovej a Merzedes Šturm-Lie.

Výstava fotografky Emy Lančaričovej s názvom Nemiesto/Nečas sa zameriava na médium fotografie z pohľadu naplnenia jej technických a významových predpokladov – stálosti a konkrétnosti. Pokladá si otázku, nakoľko je schopná zachytiť presný okamih a miesto, a či môže vôbec dosiahnuť objektívnu reprezentáciu zobrazeného. Séria s názvom Utópia je vlastne autorkiným skúmaním premenlivosti vo fotografii, pričom jej ústrednou témou sa stáva prefabrikát betónového stĺpu. Ten je síce ruinou, no zároveň je znakom odkazujúcim k rozličným historickým funkciám.

Kompozícia výstavného projektu Príbehy (p)o živote je skôr „kurátorským surreálnym automatizmom“ (ak niečo také má nárok na existenciu v súčasnom svete).
Výstava má dve rozpoznateľné línie, sú to rozkoly a pasce - príbehy medzi: Snami; Želaniami; Túžbami a Každodennou žitou realitou. Dve línie snov a skutočností v Príbehoch (p)o živote asi nie sú prekvapením, naopak sú prirodzeným vyústením dlhodobého projektu.

Na počiatku bola Sieť. Tá Sieť bola v Sieti a tá sieť bola Sieťou. Ona bola na počiatku v Sieti. Ňou vzniklo všetko a bez nej nevzniklo nič z toho, čo jestvuje. A v nej bola Sieť a Sieť bola Sieťou Sietí. A tá Sieť v Sieti svieti ale Sieť ju nepohltila. Od Siete bola poslaná Sieť; volala sa Sieť. Prišla ako Sieť vydať Sieť o Sieti aby všetci prostredníctvom nej v Sieť uverili.
Sieť svojím polysémantickým charakterom pokrýva široké spektrum vecí a javov v spoločenskom i v osobnom živote človeka.