Slovenskýcestovateľ

Prvá samostatná výstava autorky Martiny Rötlingovej v Galérii mladých (1987) je na tému ženy-hrdinky. Už samotný názov je parafrázou ženských gramatických vzorov podstatných mien v slovenskom jazyku.

Autorka často cez vlastnú skúsenosť maľuje postavenie ženy (žien) a ich vnímanie v dnešnom narcistickom svete. Niekedy sú predlohou jej obrazov skutočné hrdinky z dejín a ich zobrazenia v histórii umenia. V maľbách a objektoch reaguje na dobový estetický ideál krásy dnešnej spoločnosti. Pomocou realistických malieb, ale aj rôznych objektov dennej potreby hodnotí jeho vnímanie, formovanie cez reklamu, médiá, sociálne (aj zoznamovacie) siete. Reinterpretuje historické zobrazenia žien s použitím súčasného ideálu krásy. Reflektuje aj na silnejúci fenomén textingu/sextingu.

Drozofilu obyčajnú poznáme všetci. Záplava zmätene poletujúcich drobných „vínnych mušiek“ sa znenazdajky objaví akoby „z ničoho“ pri zabudnutom ovocí, sladkých nápojoch či alkohole. Sú medzi nami, ale zároveň sú také nenápadné, akoby ani neboli. Kým nám zrovna nevlezú do pohára alebo nás nepošteklia v nose, sotva si na ich existenciu spomenieme. Napriek tomu, že väčšina z nás má potrebu sa ich okamžite zbaviť, vie byť tento dvojkrídlový hmyz vďaka svojej nenáročnosti a genetike užitočný a dokonca aj často využívaný a populárny v laboratóriách ako vhodný modelový organizmus pri rôznych vedeckých výskumoch a mnohých štúdiách, napríklad ľudských ochorení.

Na letnú dovolenkovú sezónu 2023 pre vás Nitrianska galéria pripravila exkluzívny ultra all inclusive last minute zájazd okolo mora—áno, dobre čítate, nie okolo sveta, ale okolo mora! Počas jedenástich týždňov budete mať totiž možnosť spoznať všetky moria a oceány na Zemi!

Univerzum technických obrazov je výstava fotografky Emy Lančaričovej a vizuálnej umelkyne Veroniky Šmírovej. Jej názov je prevzatý z pôvodnej publikácie „Do univerza technických obrazov“, ktorej autorom je Vilém Flusser a vyšla už v roku 1985. V knihe autor predpovedá vývoj technológií a dopad ich používania v budúcnosti, ktorú žijeme už dnes. Technickými obrazmi označuje fotografie, videá, filmy, televízne či počítačové obrazovky (v súčasnosti tiež smartfóny a tablety), ktoré prevzali funkciu lineárnych/písaných textov a zmenili ich do podoby obrazovej, čím sa stali pre spoločnosť jednoduchšou a najmä rýchlejšou formou a zdrojom získavania informácií.

Monografická výstava maliarky Jany Farmanovej je koncipovaná na základe opakujúcich sa tém a motívov prítomných v celej tvorbe, ku ktorým sa vracia v rôznych obdobiach a kontextoch, atmosférach či náladách. Na výstave sú prezentované maľby v širokom časovom rozpätí od najstarších až po najaktuálnejšie.

Výstava Štvrtá dimenzia predstavuje výber aktuálnej tvorby deviatich študentiek a študentov Ateliéru slobodnej kreativity 3D na Katedre výtvarných umení a intermédií Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach.

Ateliér slobodnej kreativity 3D, ktorý v roku 1999 založil prof. Juraj Bartusz, akad. soch., je jedným zo štyroch ateliérov voľného výtvarného umenia v rámci Fakulty umení. Východiskovým zameraním tohto „sochárskeho“ ateliéru sú rôzne prejavy priestorovo orientovanej tvorby, no študentom je umožnená sloboda pohybu v širokej škále médií od klasických sochárskych disciplín cez maľbu, kresbu, intermédiá, video až po akčné umenie.

Vizuálna výstavná poéma Ťažko je ľahko žiť prináša rôzne autorské prezentácie, ktoré reflektujú na rôzne životné situácie i emócie v živote človeka. Každý žije svoj osobný život, často naviazaný na umelecké/kreatívne sebavyjadrenie, ktoré je často ohraničené, resp. zadefinované v obyčajnej každodennosti ako „abnormalita“. Koľko takých „abnormalít“ dokáže uniesť, zniesť ľudské bytie? Vraj človeku je naložené „len“ toľko, koľko sám naozaj unesie… Veď to je neúnosné… Máme naložené, aby sme stratili alebo aj získali?

Velvíčia podivná je považovaná za žijúcu fosíliu medzi rastlinami. Je to nesmierne vytrvalý, nenáročný, odolný a vždyzelený endemit Namibskej púšte, ktorý rastie výlučne v extrémnych podmienkach. Navyše, dokáže prežiť v tomto nemilosrdnom prostredí púštneho ekosystému stovky rokov, preto jej pomenovanie v afrikánčine v preklade znamená „dva listy, ktoré neumierajú“.
Hoci možno nemá najvľúdnejší vzhľad (hovorí sa, že z diaľky pripomína haldu smetí), táto fascinujúca prastará rastlina sa ako jediná dokázala prispôsobiť a nepodľahnúť enormným zmenám klimatických podmienok. Dalo by sa o nej povedať, že je to ozajstná rarita a podivnosť našej planéty, ktorá prežije takmer všetko...

V septembri sa štatisticky rodí najviac detí. Má teda v deviatom mesiaci narodeniny aj najväčší počet výtvarníkov a kurátorov? Zámerom iniciátora výstavy Omara Mirzu, narodeného v septembri, bolo dať dokopy v spolupráci s ďalšími septembrovými kurátorkami výber septembrových slovenských umelcov 20. a 21. storočia.

Koncepcia výstavy Sochár medzi kresbou a maľbou ťažiskovo prezentuje Belohradského rozsiahlu tvorbu v časovom rozpätí od roku 1964 do roku 2003. Prezentácia sochárskych artefaktov prebieha len v sprievodnom náznaku. Exponáty sú zoradené podľa časovej osi do siedmich celkov, ich rozdelenie do jednotlivých miestností rešpektuje zoskupenia podľa použitých materiálov: kresby tušom, pastelom, farebnými ceruzami (suchý pastel). Grafická technika serigrafie je doložená ako „dvojfázový“ artefakt: a) kresby aktov z roku 1966 boli začiatkom 90. rokov serigraficky rozmnožené; b) rozsiahly formálny experiment, ktorému venoval autor tri roky sústredeného úsilia (1972 – 1974) možno vnímať ako doznievanie radostnej eufórie z prelomových zážitkov počas Svetovej výstavy Expo ´70.

Ďalšia z formátu komorných dočasných stálych expozícií v Salóne Nitrianskej galérie je venovaná aktu a jeho početnému zastúpeniu vo fonde kresby galérie. Vybrali sme fragment z kresieb aktov od Viktora Belányiho a Ľudovíta Slamku. Vystavená kolekcia predstavuje okrem umelcov aj jednu z primárnych odborných činností fondovej inštitúcie, a to ochranu a zhodnocovanie verejnej zbierky/kultúrneho dedičstva reštaurovaním.
Vystavená kolekcia takmer 30 zbierkových predmetov prešla odborným reštaurovaním (Brigita Hradská), vďaka čomu získala nanovo svoju výstavnú kondíciu. Kreslených aktov (štúdií) má NG vo fonde kresby značné množstvo, avšak kurátorský výber kládol dôraz na početnosť aktov zastúpených vo fonde kresby konkrétnymi autormi.

Výstava predstavuje tvorbu troch študentiek a jedného študenta Katedry maľby Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, ktorej vedúcim je doc. Mgr. art. Ján Triaška, ArtD. Odbor maľby nájdeme ešte na univerzitách v Bratislave a Košiciach, avšak tvorba študentov a absolventov „banskobystrickej školy“ patrí v ostatných rokoch k tomu najzaujímavejšiemu, čo sa na poli slovenskej mladej maľby deje – o čom svedčia aj rôzne ocenenia a výstavy.

Vo výstavnom projekte Na palube nám autor prostredníctvom zdielania vlastného vnímania sveta sprostredkúva špecifickú skúsenost so samotným maliarskym procesom. Vo svojej tvorbe sa koncentruje predovšetkým na skúmanie vztahu medzi materiálnostou obrazu a obrazovou reprezentáciou, ktorú fyzická prítomnost plátna umožnuje sprostredkovávat. S touto odvekou výzvou maliarstva sú spojené dalšie a nadväzujúce skutocnosti: proces a skúsenost vizuálneho vnímania, uchopovanie a zachytávanie reality, prenos vizuálnych podnetov na plátno ci vytváranie novej reality.

Prvá samostatná výstava Richarda Marca λήθη – Léthé v Nitrianskej Galérii bude prvou zo série piatich výstav spracúvajúcich tému pominuteľnosti a zabudnutia v rôznych galerijných inštitúciách na Slovensku. Podľa gréckej mytológie vstup do podsvetia stráži Kerberos – ohnivý pes s troma hlavami. Má zabrániť dušiam mŕtvych, aby sa vrátili do normálneho sveta, a živým, aby vstúpili do ríše mŕtvych. Od sveta živých oddeľuje podsvetie 5 riek: všetko zmrazujúca rieka Styx, rieka nárekov Acherón, rieka zármutkov Kókýtos, ohnivá rieka Pyriflegethón a temná Léthé, ktorej vody dávajú zabudnúť na všetko pozemské. Cez rieku Styx preváža duše prievozník Cháron, ale len za poplatok.

Rozprávanie príbehov patrí medzi najstaršie a najrozšírenejšie ústne prejavy azda v každej kultúre.

Koncepcia výstavy FOLK-LORE je postavená na mapovaní a kritickom prehodnotení modelových diel domácich autorov a autoriek 20. a 21. storočia, s dôrazom na súčasnosť, ktorí/-é vo svojej tvorbe reflektujú špecifický fenomén – folklór. Ten do veľkej miery poznačil charakter našej kultúry. Z etnografického aj historického hľadiska je súčasťou slovenskej identity a spája sa najmä so životným štýlom na vidieku, s ľudovými tradíciami, zvyklosťami, porekadlami a prísloviami.

Šimon Chovan (1994) je vizuálny umelec a dizajnér patriaci k najmladšej generácii autorov súčasnej umeleckej scény. Vo svojej tvorbe kriticky reflektuje vzrastajúcu existenčnú závislosť na nových sofistikovaných technológiách, ktoré definujú našu súčasnosť. Zaujíma ho fungovanie spoločnosti, prírody, sveta a vesmíru, a nášho miesta v ňom, ale aj interakcia s entitami mimoľudskej existencie.

Klasická a digitálna grafika, maľba, kresba, známková tvorba, ilustrácie, ex libris, asambláže, objekty ainštalá-cie. Keď sme pripravovali túto výstavu, chceli sme, aby bolo na nej obsiahnuté celé spektrum výtvarnej tvorby jubilujúceho Karola Felixa. Dôraz je na tvorbe zostatných dvoch-troch rokov, ale nechýbajú ani príklady zo skoršieho obdobia. Umenie Karola Felixa je rozmanité rovnako ako jeho témy, či výrazové prostriedky. Je to príbeh autora, ktorý ide za svojím svetlom. Úprimne, vytrvalo, snoblesou. Aj preto je tak lákavé adivácky atraktívne. Je komuni-katívne, ale bez kalkulácie sdiváckym vkusom.

Galéria hudby je medzinárodný cyklus komorných koncertov zameraných na hlbšie spoznávanie vážnej hudby všetkých historických období a súčasnej hudby. V roku 2021 chceme prezentovať významné diela zo sólovej i komornej hudby rôznych historických období a súčasnosti. Diela svetových i domácich skladateľov zaznejú v interpretácií úspešných hudobníkov, ktorí sa etablovali nielen na domácej, ale aj na medzinárodnej scéne.

Výstava Lovci a zberači je prvou samostatnou prezentáciou tvorby Jany Minárikovej v Nitrianskej galérii. Výstava sa mala pôvodne konať v lete 2020, no pre prvú vlnu pandémie sme ju museli presunúť na tento rok. Druhá vlna nás zasiahla ešte silnejšie a termín otvorenia sme opäť museli presúvať, no sme radi, že sa to napriek všetkému nakoniec podarilo.

Výstavný projekt Do prírody galérie? je úvahou trošku (post/humánnou) o správaní, postavení, vnímaní jedinca (umelca/človeka). Návštevník Nitrianskej galérie bude konfrontovaný so stopami (metaforami) prírody prenesenej do galérie pomocou výtvarných artefaktov. Do prírody galérie? je projekt miestami subtílne romantický, ale aj kritický. Je o spätosti človeka s prírodou, ale aj o jeho odviazaní z nej. Výstavné sály tu možno vnímať ako priestor, kde v jednotlivých miestnostiach môžu ľudia pozerať na malé etudy ľudského snaženia.

Ľudské telo možno vnímať ako architektúru. Kostra a svalstvo predstavujú jeho konštrukciu, orgány sú jeho funkčnými jednotkami - miestnosťami, a pokožka tvorí jeho fasády. Už od dôb antiky videli myslitelia v ľudskom tele istý poriadok, ktorý určoval mierku nielen architektúre, ale aj celému svetu. V človeku sa odzrkadľoval poriadok kozmu, existujúci v istých pomeroch. Tento pomer nezastupoval v architektúre len funkčnosť a isté reprezentatívne vlastnosti, ale tiež harmóniu, spájajúcu telo a myseľ s miestom, v ktorom človek prebýva.

Posledná tohtoročná výstava v Bunkri Nitrianskej galérie, s názvom „...z kola von“ je miniatúrny výstavný koncept, ktorého podstatou je výpoveď kurátora, vedená v rozmanitých vrstvách významov. Bez zbytočného naťahovania v nej kurátor priznáva, že vyberá diela, ktoré sú blízke jeho uvažovaniu a hľadá v nich spôsob ako prostredníctvom umenia priamo prerozprávať svoje „mentálne mapy“ okolitému svetu. Ide o tri objekty, troch významných slovenských autorov strednej generácie, intermediálnych umelcov a pôvodom sochárov, Radovana Čerevku, Patrika Kovačovského a Jaroslava Kyšu.

Samostatná výstava maliara Roberta Bielika (1963) je jeho prvou prezentáciou v Reprezentačných sálach Nitrianskej galérie. Autor nie je presvedčený o svojej nesmrteľnosti, v ktorú ako ľudia chceme radi veriť. Opak je pravdou, uvedomuje si svoju ľudskú konečnosť a cez maľbu si ju aj verejne priznáva. Maľovanie je pre neho prostriedok meditácie nad pominuteľnosťou.

Aké je bezpečné a skryté miesto, v ktorom umelci prechovávajú inšpirácie pre svoju tvorbu? Čo je ono bezpečne skryté, ktoré je samotnou inšpiráciou pre tvorivý proces umelca?

Výstava prináša výber zo zbierok Nitrianskej galérie, zameraný na diverzitu textilného výtvarného umenia z konca 20. a začiatku 21. storočia. Zameriava sa na tvorbu deviatych autorov, ktorí sú vo svojom výtvarnom prejave odlišní, no spája ich práca s textilným materiálom, postupmi a technikami. Našli netradičné prepojenia a neraz ich skúmanie a experimentovanie nahradilo tradičné postupy. Mnohí objavili v ručnom spracovaní textílií spôsob ako vyjadriť svoje postoje, identitu, humor či osobnú minulosť.

Palo Čejka vyrýpal do linolea rôzne veci – jednoducho preto, lebo sú podľa neho krásne. Aj keď nemusí(me) vedieť/vidieť, čo to je. Na svojej prvej samostatnej výstave v Nitrianskej galérii predstaví tri série grafík: farebnú, sivú a čiernobielu. A ešte rôzne ďalšie veci, predmety, objekty. Tiež krásne.
Príďte sa pozrieť na odvrátenú stranu krásy a zistíte, že je ešte krajšia!

Každý z autorov vstupuje do prírody inou cestou, nikdy však výlučne za účelom inšpirácie. Tieto cesty sú síce odlišné, všetky však spája priame telesné i mysľové vstupovanie do prostredia prírody. Skupinová výstava dvoch umelkýň a dvoch umelcov v Galérii mladých mapuje štyri rôzne prístupy, neobmedzuje sa však na určitú techniku či médium. Prechádza od závesných obrazov ku inštaláciám, od akrylu na plátne po keramiku či drevo. Napriek vlastnej rozmanitosti majú vystavené diela okrem námetu spoločných tiež niekoľko ďalších prvkov.

Na počiatku bola Sieť. Tá Sieť bola v Sieti a tá sieť bola Sieťou. Ona bola na počiatku v Sieti. Ňou vzniklo všetko a bez nej nevzniklo nič z toho, čo jestvuje. A v nej bola Sieť a Sieť bola Sieťou Sietí. A tá Sieť v Sieti svieti ale Sieť ju nepohltila. Od Siete bola poslaná Sieť; volala sa Sieť. Prišla ako Sieť vydať Sieť o Sieti aby všetci prostredníctvom nej v Sieť uverili.
Sieť svojím polysémantickým charakterom pokrýva široké spektrum vecí a javov v spoločenskom i v osobnom živote človeka.

Kompozícia výstavného projektu Príbehy (p)o živote je skôr „kurátorským surreálnym automatizmom“ (ak niečo také má nárok na existenciu v súčasnom svete).
Výstava má dve rozpoznateľné línie, sú to rozkoly a pasce - príbehy medzi: Snami; Želaniami; Túžbami a Každodennou žitou realitou. Dve línie snov a skutočností v Príbehoch (p)o živote asi nie sú prekvapením, naopak sú prirodzeným vyústením dlhodobého projektu.

Výstava fotografky Emy Lančaričovej s názvom Nemiesto/Nečas sa zameriava na médium fotografie z pohľadu naplnenia jej technických a významových predpokladov – stálosti a konkrétnosti. Pokladá si otázku, nakoľko je schopná zachytiť presný okamih a miesto, a či môže vôbec dosiahnuť objektívnu reprezentáciu zobrazeného. Séria s názvom Utópia je vlastne autorkiným skúmaním premenlivosti vo fotografii, pričom jej ústrednou témou sa stáva prefabrikát betónového stĺpu. Ten je síce ruinou, no zároveň je znakom odkazujúcim k rozličným historickým funkciám.

Jméno psa. Chovatelská stanice. Pohlaví. Datum narození. Číslo zápisu. Místo a datum bonitace.

Do bonitační karty se zaznamenávají údaje o tělesných a povahových rysech daného jedince, které rozhodují o jeho způsobilosti k chovu. K většině parametrů se v tabulce řadí výčet nedostatků, přičemž za každý nedostatek se udílí určitý počet trestných bodů. Kdybychom si dokázali ono zvíře vybavit s představivostí, jaká by odpovídala přesnosti měření při bonitaci, ožil by pes, který by vždy poslechl, ale nikdy neslyšel.

Výstava sedmi umělců z Čech, Slovenska a Spojených států s názvem Zn.: Nová existence navazuje na dvě předchozí výstavy Bílá laboratoř (prosinec 2016 v Galerii města Olomouce) a Sleva na šelmu (červen 2018 v Galerii Prácheňského muzea v Písku). Tím, že se jedná o projekt několika výtvarníků z různých zemí, jiných věkových kategorií, a především odlišných výtvarných přístupů, nabízí výše uvedené téma velkou škálu zobrazení zahrnující dvojrozměrná i trojrozměrná díla či koncepční projekty používající různé techniky (grafické techniky, digitální fotografie, kresba) i materiály.

Týmto projektom chceme ukázať, ako na tému slobody, resp. neslobody, reagujú súčasní umelci. Sloboda môže mať rôzne podoby: sloboda jednotlivca, spoločnosti, prejavu, myslenia, vierovyznania, sexuálnej orientácie, pohybu, tvorby, umenia a pod. Ako môžeme slobodu definovať, uchopiť, pochopiť? Ako ju chápu rôzni ľudia rôznych národností? Čo pre nás znamená? Treba o ňu bojovať? Akými spôsobmi? Ako sa spoločnosť stavia voči jej zneužívaniu? Aké hranice má sloboda slova a prejavu v dnešnej dobe plnej konšpirácií, hoaxov a fake news?

Anna Ročňová i Pavel Příkaský ve své práci dlouhodobě balancují na hranici umělého a přírodního. Ve výstavě (Un)Natural pro Nitranskou galerii jsme se rozhodli konfrontovat jejich formálně často podobnou tvorbu ve společném prostoru, tak aby naopak vynikly jemné nuance a rozdíly, odhalující různé inspirační zdroje, ze kterých čerpají.

Nedávno som v rádiu počula rozhovor s tvorcom atlasov a máp, grafickým dizajnérom Joostom Grootensom. Hovoril o tom, že pri tvorbe cíti potrebu zámerne preháňať a zdôrazňovať niektoré aspekty mapy, čím príjemcu upozorňuje na svoju autorskú manipuláciu. Žiadna mapa totiž nie je pravdivým záznamom reality, ale súborom mnohých subjektívnych rozhodnutí, ktoré priamo ovplyvňujú jej čítanie.
Podobné postupy sú blízke i autorkám výstavy Limity navigácie, Ľudmile Hrachovinovej a Merzedes Šturm-Lie.

Slováci sú starobylý národ, ktorého dejiny sú omnoho veľkolepejšie, siahajú ešte hlbšie do minulosti a dotýkajú sa oveľa väčšej časti sveta, než sú dnes mnohí „historici“ ochotní pripustiť. Zámerom výstavy Skutočné dejiny Slovákov v Nitrianskej galérii je na základe najaktuálnejších vedeckých poznatkov ilustrovať vybrané udalosti a oblasti z našej histórie, o ktorých učebnice dejepisu zámerne mlčia.

Výstava s názvom Žatva predstavuje diela s poľnohospodárskou tematikou, ktoré výhradne pochádzajú zo zbierky Nitrianskej galérie. Tieto diela tvoria výraznú časť galerijnej zbierky, do ktorej sa prioritne nadobúdali v rokoch 1965 – 1989, teda od vzniku inštitúcie po pád komunistického režimu. Totalitná moc z Nitry postupne vybudovala centrum slovenského poľnohospodárskeho života, čo sa odrážalo nielen v rozsiahlej rastlinnej a živočíšnej výrobe, ale taktiež aj vo vede a umení - zakladali sa stredné odborné školy a učilištia s agrárnym zameraním.

V projekte „Album“ ide o recykláciu obrazu, recykláciu príbehu obrazu a jeho novú interpretáciu. Výstava z diapozitívov je autorským výberom fotografií. Princíp prístupu je o výbere záberu Princípom prístupu je výber záberu – fotograf si vyberá zábery v priestore, ktoré fotí. Šipöcz si v tomto prípade vyberá diapozitívy, ktoré nanovo (pre)fotí. (Ne)potrebný príbeh z diapozitívu dostáva nový obsah, štruktúru, zrecykluje sa.

Cyklus besied so súčasnými slovenskými spisovateľmi od roku 2006. Moderátorom a spolutvorcom dramaturgie je od začiatku cyklu Dado Nagy.

21. 3. 2019 o 18:00
Martin Jurík
Spisovateľ, novinár, publicista, prekladateľ a podľa vlastných slov aj fanúšik mačiek, dobrého sci-fi a ešte lepšej hudby.

4. 4. 2019 o 18:00
Veronika Homolová Tóthová
Venuje sa zaznamenávaniu príbehov ľudí, ktorí prežili nacistické alebo komunistické prenasledovanie.

25. 4. 2019 o 18:00
Etela Farkašová
Patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenskej literatúry a filozofie.

Dominantná kurátorka a skrotený kurátor stvorili exkluzívnu expozíciu v deviatich dejstvách, ktorá je (seba)ironickou prezentáciou ľudských slabostí a úchyliek. Výstava predstavuje diela slovenských a českých výtvarníkov, dizajnérov, spisovateľov a filmárov reagujúcich na rôzne témy a podoby fetišov, fetišizmu a fetišizácie v súčasnej spoločnosti.

Výstava približuje vývin autorovej tvorby s dôrazom na maľbu. Výberovo sú prezentované ukážky z fotografickej tvorby a tiež tvorba vo verejnom priestore, a to prostredníctvom autorskej participácie – videofilmu Jany Minárikovej.

Na pozadí zdanlivo banálneho dialógu o spôsobe trávenia dovolenky, Juraj rozvíja širší konflikt spojený so súčasným chápaním a konceptualizáciou času. Nástup technológií, ktoré radikálne komprimujú čas a priestor, automatizujú procesy, zintenzívňujú efektivitu, produkciu a akumuláciu, sľubuje viac času pre kreativitu, regeneráciu, kontempláciu, a osobný rozvoj.

Máme sa tu u nás ako v raji. Teda, mohli by sme. Na opačnej, odvrátenej strane sveta ľudia trpia. Aj preto, lebo chceme jahody v zime. Sme klamaní, sklamaní, klameme samých seba i ostatných. Vždy si nájdeme čas mrhať časom na to, aby sme s ničím nič neurobili. Len sa sťažujeme. No máme na výber. Každá minca má dve strany – dobro má zlo, krása má škaredosť, normálnosť má zvrátenosť. Často si však vyberáme presný opak toho, čo naozaj chceme.

Výstavný projekt pod názvom Kompresia prázdnoty prináša naliehavý poľsko-slovenský rozhovor sochárskych foriem a tvarov dvoch intermediálnych umelcov: Marcina Berdyszaka (*1964) a Patrika Kovačovského (*1970). Ide o spoločné 3D modelovanie situácie, kde hlavnú rolu zohrávajú silné sochárske hmoty - bariéry, citlivé „stlačenie“, či obaľovania prázdna a recyklácia nájdených, alebo druhotných materiálov.

Skupinová výstava študentiek a absolventiek Akadémie umení v Düsseldorfe predstavuje tri odlišné umelecké prístupy vo vzájomnej interakcii k špecifickému výstavnému priestoru. Umelkyne pracujú multidisciplinárne a tento prístup využili aj pri 10 dní trvajúcej príprave projektu pre Bunker Nitrianskej galérie.

Vystavujúci autori: Miroslav Chochlík (SK), Alžběta Kočvarová (CZ), Pavel Matoušek (CZ), Daniela Šrámková (CZ)

Výstavný projekt sa zameriava na predstavenie vnútorných, imaginárnych svetov v slovenskom vizuálnom umení v priereze od začiatku 20. storočia po súčasnosť. Koncepcia výstavy primárne pracuje so širšou interpretáciou dvoch pojmových rámcov – „utópiou“ ako predstavou o ideálnom usporiadaní vecí a „arkádiou“, termínom z gréckej mytológie, ktorý sa používal na označenie vízie idylickej, pastorálnej, nedosiahnuteľnej krajiny.

Medzinárodná výstava tematizuje postavenie romskej menšiny v našej spoločnosti. Koncepcia výstavy vychádza z presvedčenia, že neutešené podmienky života Rómov sú dôsledkom systematického zlyhávania mechanizmov, ktoré by mali zaistiť dôstojné podmienky k životu všetkým ľuďom bez ohľadu na ich farbu pleti, či etnický pôvod.

Výtvarné diela reagujú na prostredie galérie Bunkra a sú realizáciami pre dané miesto. Na výstave sú zastúpené rôzne médiá, ako napríklad interaktívne objekty, socha, materiálová inštalácia site-specific, odliatky grafík či konštruovaný reliéf.
Výstava TA BU BU ponúka divákovi zážitok ako podnet pre úvahu nad osobnými ako aj spoločenskými témami, ktoré nás znepokojujú a ktoré máme problém riešiť.

Výstavný projekt je subjektívnym (kurátorským) rozprávaním o rôznych vizuálnych podobách smrti, jej pripomienkach i následkoch...

Výstavu otvára videoartové dielo s príznačným názvom Zeleň (2017), ktoré má ambíciu vtiahnuť diváka do svojho príbehu a súčasne aj do výstavy ako celku. Lucia pracuje vo videartovej tvorbe s autentickou udalosťou, pričom cielene narúša plynulosť jej narácie.

Názov výstavy Principia 2.0 je odvodený od teoretického spisu (Philosophiæ Naturalis Principia Mathematica) Isaaca Newtona, v ktorom boli sformulované základné matematicko-fyzikálne teórie vrátane teórie gravitácie a mechaniky. Výstava zahŕňa súbor digitálnych videí a 3D animácií, ktoré patria pod dlhodobejší a mnohovrstevnejší autorský výskum českého vizuálneho umelca Jakuba Ročka.

Na výstave predstavia APART collective, Katarína Hrušková, Nik Timková a Zuzana Žabková svoje nové práce v site-specific reakcii na špecifické výstavné priestory Salóna a Galérie mladých Nitrianskej galérie. Na premýšľanie nad koncepciou svojej prezentácie mali finalisti pol roka, počas ktorého sa intenzívne zamýšľali nad priestorovou kompozíciou svojich výstupov.

Umelkyňa kódmi - signálmi Morseovej abecedy reflektuje pocit jedinca z urbanizmu miesta, jeho štruktúry. Ťažiskom je citlivé narábanie s rôznymi materiálmi (najmä však s papierom), ich eklektická mixáž, recyklácia. Vizuálny jazykom spracováva svoje myšlienky z architektúry najmä prostredníctvom papiera.

Výstava Landscape Without Land je najnovším výtvarným projektom slovenskej fotografky Kataríny Hudačinovej žijúcej v Prahe. V Nitrianskej galérii premiérovo predstavuje diela, ktoré sú prevažne výsledkom jej nedávnej umeleckej rezidencie na Islande. Autorka primárne pracuje s fotografickým médiom, ale fotografia je pre ňu v tomto projekte predovšetkým nástrojom pre získanie umeleckého materiálu, ktorý ďalej rozvíja.

Kabinet banalít je najnovším projektom výtvarníka Tomáša Klepocha - náruživého zberateľa banálností, ktoré hľadá na prieskumných cestách po zabudnutých kútoch Slovenska. V lesoch nachádza stopy ľudskej civilizácie na tých najneočakávanejších miestach a v tých najprekvapivejších formách. Humná a záhradky ľudských obydlí, naopak, sleduje zo zákrytu pomocou teleskopu ako nestranný pozorovateľ.

Výstava je založená na téme nepohodlných informacií, ktoré sú společnosťou blokované.

Rozsiahla kolektívna výstava predstaví novšie diela z tvorby 26 súčasných slovenských a českých vizuálnych umelcov a umelkýň, ktorí sú súčasne v pozícií výtvarných pedagógov a absolventov odborov umeleckej grafiky, sochy a priestorových médií.

Čo sa stane, keď sa ulica dostane do galérie? Keď sa vo výstavnom priestore namiesto niečoho esteticky zaujímavého, výnimočného, ako to väčšina ľudí očakáva, objaví špina ulice? Keď sa tam miesto umenia ukážu počmárané steny, smeti, piktogramy, reklamy či značky?

Projekt Afterlife prezentuje selekciu prác študentov a aktuálny charakter a dianie v Ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby košickej KVUaI na Fakulte umení patriacej pod Technickú univerzitu.

Ateliér Socha a priestor bol jedným z prvých otvorených ateliérov nanovo konštituovanej Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave po roku 1989. Na katedre sochárstva boli vytvorené profilové ateliéry výraznými osob nosťami slovenskej výtvarnej scény ako Jozef Jankovič, Juraj Bartusz a Juraj Meliš.

Francouzský sociolog a filozof Gilles Lipovetsky označil situaci současné společnosti, v níž se za horečnatou hyperkonzumní mánii vynořuje čím dál tím zřejmější úzkost spjatá s rozkladem hodnot občanské společnosti a rozevírajících se sociálních nůžek, za “civilizaci paradoxního štěstí“.

Výstava v priestoroch Salónu Nitrianskej galérie ponúka prierez činnosti Inžinierskeho kabinetu Katedry architektonickej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Súbor prác študentov bol realizovaný v rámci architektonicko-inžinierskych predmetov a v spolupráci s Katedrou Dizajnu VŠVU.

Tvorba Emöke Vargovej sa vzpiera štandardným kategóriám štýlu a umeleckým tendenciám, ktoré určovali umenie na prelome 20. a 21. storočia. So sebe vlastnou ľahkosťou sa pohybuje medzi rôznymi médiami. Po období, keď v jej tvorbe dominovali priestorové objekty a mäkké textilné obrazy, sa po roku 2000 vracia k maľbe na kresliacej fólii, ktorá však nie je typickým závesným obrazom, a, paradoxne, v rovnakom čase vytvára svoje zásadné site-specific inštalácie. Je to dôkaz, že sa nikdy neupísala jedinému médiu.

Výstava tří autorů mladší střední generace pražské umělecké scény – Ondřeje Malečka (1977), Davida Pešata (1980) a Vladimíra Vély (1980), rozšiřuje výstavní aktivity volného sdružení EX, jehož historicky první společné vystoupení se uskutečnilo v pražském Topičově salonu na přelomu let 2011-12...

Výstava Červená kniha fotografky Lenky Lukačovičovej je ďalším pokračovaním jej dlhodobého projektu Šedá kniha. Tento projekt stavia na dvoch hlavných prvkoch, ktoré autorka rozvíja do rôznych podôb a smerov. Prvým je téma zameraná na osudy politicky perzekvovaných žien počas obdobia socializmu v Československu. Druhým prvkom je fotografia, v rámci ktorej pracuje s rôznymi technikami a podobami.
Na výstave v Nitrianskej galérii sa hlavným motívom stávajú väznice.

Názov nového cyklu malieb nitrianskeho výtvarníka Petra Pauka trochu ironicky reflektuje reakcie väčšinového diváka pri pohľade na klasickú krajinomaľbu: „Také pekné!“, „Aké milé!“, resp. „Aká pekná krajinka!”. Námet krajiny je pokračovaním ostatnej samostatnej výstavy autora v roku 2015, je však viac zameraný na spôsob zobrazenia určitej krajinárskej témy použitím výtvarnej skratky a uplatnením štylizácie, než na zachytenie daného motívu.