Hradný vrch, prípadne blízke okolie bolo osídlené už v dobe balštatskej (lužická kultúra - horizont HC), laténskej až začiatkom doby rímskej (púchovská kultúra) a nakoniec aj Slovanmi v 9. storočí počas Veľkej Moravy. Bohužiaľ žiadny významnejší výskum nebol zrealizovaný a tak sa musíme spoľahnúť na vypovedacie schopnosti nálezov získaných náhodnými zbermi v polohách hradný vrch, Skalka, vrch Ostrý, Komíny, Podoknie a Mikov kopec. Takto bol získaný predovšetkým črepový materiál, no aj kamenný žarnov a železné kliešte (zrejme 9. stor.). Nájdená keramika bola veľmi kvalitne spracovaná, vyrobená na kruhu a tvrdo vypálená, čo v spojení s vyšším počtom sídliskových nálezov na malom priestore môže svedčiť o existencii významnejšieho sídla na mieste alebo v blízkom okolí hradu v 9. storočí.

"Zem Hričov" sa prvýkrát spomína v roku 1208 v listine vydanej nitrianskym županom Tomášom. V nej okrem iného z poverenia kráľa Ondreja II. a na žiadosť nitrianskeho biskupa určuje chotárne hranice troch majetkov biskupa a to Biskupíc, Hričova a Bursixu. Kráľovský pristald menom Cybrun, z dediny Chosu v Šomoďskej župe pridelený Tomášovi, určil Hričovské hranice nasledovne: prvý medzník je pri mieste Čudovho mlyna, druhý je pri konci obory, Ovčiarsky potok je medzníkom a zostupujúc popri ňom k majeru bána je medzník pod smrekom. Tu sa stretávajú chotáre zeme pána biskupa, zeme bána a zeme Žiliny (Selinan). Na juhu ide hranica k prameňu potoka Svinná až po Rosnix, kde je medzník. Na západ až k potoku Hlboká, potom k rieke Váh, kde je ďalší medzník. Hrad vtedy ešte určite neexistoval. Listina je dnes uložená v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti a je najstaršou hodnovernou listinou týkajúcou sa severozápadného Slovenska.

Ako "zem Hričov" sa opäť spomína v listine kráľa Bela IV. z roku 1254, dnes uloženej v archíve mesta Kramnica. Podľa nej Belo IV. uhorský kráľ vymenil "zem Hričov", pôvodne darovanú Jánovi, synovi Namslava, ktorý mal majetky v Turci za "zem Malý Mojš" (Malý Čepčín) a následne uvoľnenú "zem Hričov" daroval vernému služobníkovi magistrovi Tolušovi do trvalej držby. Podľa R. Marsinu mohlo byť dôvodom na výmenu to, že Ján mal na darovaných pozemkoch postaviť nový hrad. Nakoľko nemal na to dostatok prostriedkov, majetok kráľovi vrátil a ten mu pridelil zem "Malý Mojš" (Malý Čepčín). Myslíme si, že spridelením "zeme Hričov" prešlo na Toluša aj právo na stavbu hradu. Keďže v darovacej listine z roku 1265 pre Mikuláša z rodu Beych sa už výslovne uvádza hrad "castrum" a Mikuláš z rodu Beych dostal od Bela IV. už hotový hrad uvoľnený zrejme Tlušovou smrťou, môžeme za zakladateľa a staviteľa hradu považovať magistra Toluša, syna Farkaša. Stalo sa tak medzi rokmi 1254 - 1265.

V roku 1527 bol hrad dobytý cisárskym generálom Jánom Katzianerom. Po tejto akcii bola potrebná následná obnova hradu. V rokoch 1536 až 1558 hrad vlastnili bratia Podmanickovci, ktorí hrad dobyli a prevádzkovali v ňom aj falšovateľskú dieľňu mincí. Po nich sa hrad v roku 1558 dostal do rúk Anny Likarky. V jej službách pôsobil aj taliansky staviteľ Ján Kilián, ktorý mal na starosti údržbu hradu. Už v roku 1563 celý hričovský majetok odkúpil František Thurzo. Keďže Thurzovci na hričove nesídlili a nevenovali jeho obrane a údržbe dostatočnú pozornosť, bol hrad počas bočkajovského povstania v roku 1605 spustošený hajdúchmi. Ku koncu 17. storočia je už Hričov na svoju dobu málo pohodlný. Majitelia ho už neobnovovali a preto sa pre opustený hrad začína čas jeho zániku a rozpadu...