Na Osobnost Josefa Tisa je třeba pohlížet v kontextu doby.
Třicátá a čtyřicátá léta 20.století rozhodně nepřála demokratickým a liberálním myšlenkám.
Tiso nikdy nepatřil mezi nacisty (na rozdíl od Tuky a Macha). Jeho pohled byl konzervativní a katolický (byl to kněz).
Můžeme mu dávat za vinu odsun Židů, ale bylo tomu jinde v Evropě jinak? V protektorátu Židy zlikvidovali Němci, ale nedělám si iluzi, že i bez nich by se určitě našlo spousta českých arizátorů a ochránců české krve.
Po válce měli Tisa poslat dožít do kláštera a ne z něho udělat mučedníka.

Po vojne bol obvinený z rozbitia republiky a spolupráce s nacistickým Nemeckom, zo zavedenia fašistického režimu na Slovensku, z marenia príprav SNP, pozvania nemeckých vojsk a zločinov spáchaných po potlačení povstania, z odsunu českých občanov a prenasledovania odporcov režimu, prenasledovania a deportácie slovenských Židov (tzn. činov, dnes vnímaných ako zločiny proti ľudskosti).[2]

Podľa nariadenia č. 33/1945 Zb. SNR[3] bol uznaný za vinného z trestného činu domácej zrady, trestného činu zrady na povstaní, trestného činu kolaboranstva, a to za priťažujúcich okolností a 15. apríla 1947 Národným súdom ČSR odsúdený na trest smrti povrazom.[4][5] Popravený bol 18. apríla 1947.[6]

Jozef Tiso bol prezidentom vojnového Slovenského štátu, hlavným veliteľom ozbrojených síl, predsedom HSĽS, najvyšším veliteľom Hlinkovej gardy. Jozef Tiso nesie plnú politickú zodpovednosť za dianie v našej krajine počas druhej svetovej vojny. Podpísal sa pod všetky zákony, ktoré našich spoluobčanov zbavili základných ľudských práv a podpísal aj zákon, ktorým sa spätne zlegalizovali deportácie našich občanov do koncentračných táborov.