Prezident Jozef Tiso odmietol spolupracovať s bolševikmi, hoci vedel, že ho to bude stáť život. Odišiel statočne a čestne. Verný Slovenskému národu a odovzdaný do Božích rúk. Pán Boh mu udelil milosť, že vo väzení ešte povzbudzoval duchovného, ktorého mu pridelili, aby ho vyspovedal a zaopatril v posledných hodinách jeho života. Vo svojom odkaze Slovenskému národu rečie, aby bol vždy svorný. Nenadával, nezlorečil svojim vrahom. Odišiel statočne, so vztýčenou hlavou.

Či už to bola negatívna, alebo pre niekoho pozitívna osobnosť, je pravda že to bol náš prvý prezident a snažiť sa vymazať túto históriu, či už formou zmeny osnov na školách, alebo poukazovaním na vojnové zločiny je chyba. Realista berie históriu taká aká je. Všetci vieme, že ak by nastala podobná situácia, ako počas 2 sv.v. aj dnes, na ľudskosť by sa nebral žiaden ohľad. A taktiež to už badať aj dnes, keď sa tu máme, obrazne, ako prasce v žite...

Na Osobnost Josefa Tisa je třeba pohlížet v kontextu doby.
Třicátá a čtyřicátá léta 20.století rozhodně nepřála demokratickým a liberálním myšlenkám.
Tiso nikdy nepatřil mezi nacisty (na rozdíl od Tuky a Macha). Jeho pohled byl konzervativní a katolický (byl to kněz).
Můžeme mu dávat za vinu odsun Židů, ale bylo tomu jinde v Evropě jinak? V protektorátu Židy zlikvidovali Němci, ale nedělám si iluzi, že i bez nich by se určitě našlo spousta českých arizátorů a ochránců české krve.
Po válce měli Tisa poslat dožít do kláštera a ne z něho udělat mučedníka.

Po vojne bol obvinený z rozbitia republiky a spolupráce s nacistickým Nemeckom, zo zavedenia fašistického režimu na Slovensku, z marenia príprav SNP, pozvania nemeckých vojsk a zločinov spáchaných po potlačení povstania, z odsunu českých občanov a prenasledovania odporcov režimu, prenasledovania a deportácie slovenských Židov (tzn. činov, dnes vnímaných ako zločiny proti ľudskosti).[2]

Podľa nariadenia č. 33/1945 Zb. SNR[3] bol uznaný za vinného z trestného činu domácej zrady, trestného činu zrady na povstaní, trestného činu kolaboranstva, a to za priťažujúcich okolností a 15. apríla 1947 Národným súdom ČSR odsúdený na trest smrti povrazom.[4][5] Popravený bol 18. apríla 1947.[6]

Jozef Tiso bol prezidentom vojnového Slovenského štátu, hlavným veliteľom ozbrojených síl, predsedom HSĽS, najvyšším veliteľom Hlinkovej gardy. Jozef Tiso nesie plnú politickú zodpovednosť za dianie v našej krajine počas druhej svetovej vojny. Podpísal sa pod všetky zákony, ktoré našich spoluobčanov zbavili základných ľudských práv a podpísal aj zákon, ktorým sa spätne zlegalizovali deportácie našich občanov do koncentračných táborov.