Archívne záznamy spomínajú výskyt minerálnych prameňov v tejto oblasti už v 14. storočí. Až v roku 1863 bol objavený prameň pri ceste do Ťahanoviec v severnej časti intravilánu mesta Košice. Po prvej svetovej vojne tu boli zriadené kúpele.

Neskôr sa táto minerálna voda zvaná "vajcovka" používala aj na pitné účely. Postupom času bol z hygienických dôvodov zdroj minerálnej vody zlikvidovaný. S využitím sa opäť začalo v roku 1980 zriadením vŕtanej studne hlbokej 13 m, no aj tento zdroj bol pre hygienickú závadnosť zlikvidovaný.

V roku 1995 bol vybudovaný nový vrtný zdroj minerálnej vody, a to vrtom hlbokým 30 m. Ten slúži svojmu účelu doteraz.
Podľa Slovenských technických noriem (STN) 868000 je minerálna voda klasifikovaná ako "prírodná, slabomineralizovaná, hydrogénuhličitanovo-chloridová, vápenato-sódno-horečnatá, uhličitá, sírna voda hypotonická, studená (teplota cca 13 stupňa C)". Voda po uskladnení dlhšom ako 24 hodín nadobúda zemito-naftový zápach, spôsobený bakteriálnymi kmeňmi, ktoré prežívajú v minerálnych vodách hlbokého obehu. Sú však hygienicky nezávadné. V rámci zachovania pôvodnej arómy čerstvej minerálky je preto vhodné vodu užívať do 12-tich hodín po jej odčerpaní. Prípadný zákal môže spôsobiť prítomnosť železa v minerálnej vode, ale ani to nie je prekážkou v konzumácii.