Tvorba Kláry Bočkayovej (rod. Omiliakovej) je neoddeliteľnou súčasťou česko-slovenskej, neoficiálnej, výtvarnej scény, vďaka osobitej hravo-poetickej interpretácii ľudovej kultúry. Využíva nájdené, podľa predtlačených predlôh vyšívané textílie – tzv. kuchárky. Tieto ready-mades však autorka neskúma z estetického či etnografického hľadiska. Slúžia jej ako materiál na komentovanie a pretlmočenie autorských ideí, vychádzajúcich z dadaizmu, pop artu a odkazu Marcela Duchampa, ktorý predmet bežného použitia zmenou kontextu povýšil na umelecký artefakt.

Pojem slovenská moderna, vernejšie – výtvarná moderna Slovenska – evokuje u mnohých divákov a záujemcov o umenie naše najvzácnejšie „rodinné striebro“. Okrem toho, že akvizíciám diel moderny sa od svojho vzniku programovo venovali štátne a regionálne galérie, ich súkromnému zberateľstvu prepadlo viacero zberateľov a nadšencov. Výstava pod názvom OBRAZÁREŇ / Slovenská moderna zo súkromných zbierok prináša do Oravskej galérie v Dolnom Kubíne výber majstrovských diel z niekoľkých súkromných zbierok. Uvádza viaceré známe, publikované, ale aj doteraz menej známe, neznáme i nevystavované diela najvýznamnejších klasikov našej moderny.

Výstava maliarskej tvorby Braňa Kristína kladie dôraz na čiaru, ktorá sa pod vplyvom zmeny techniky mení na gestickú líniu. Tú vo svojom tvorivom procese vrství, odkrýva, maže, znovu objavuje, odtláča, ryje a opäť kreslí. Vytvorené kompozície farebne dotvára, experimentuje s nimi a následne ich spája do nových obrazových príbehov. V maľbe sa prelínajú motívy kresliarskych a grafických techník prenesené akrylom na plátno. Dynamickým gestom stiera pôvodný motív. Štrukturálne, farebné i monochromatické kompozície vychádzajú z materiálového experimentu kvasinkového procesu. V štrukturálnej abstrakcii sa objavujú drobné štruktúry kvasinkových bubliniek.

Mladý začínajúci oravský výtvarný umelec Rudolf Suran sa vo svojej tvorbe venuje niekoľkým základným motivickým okruhom, ktorým nachádza vhodné výtvarné vyjadrenie. Prvou, pomerne rozľahlou, je skupina grafík, ktorá prirodzene vyplýva z jeho školenia a kvalifikácie. Druhou skupinou diel sú akvarely reflektujúce atmosféru meniacej sa oravskej krajiny. Kolekcia húb, na ktorej Suran pracuje, je ukážkou remeselných kvalít a zručností. Poslednou skupinou, ktorá však na výstave nedostala priestor, sú komiksové ilustrácie, ktorým sa venuje od školských čias.

Príbehy bez konca na Druhom brehu. Aj takto by sa dala nazvať prítomná výstava v Oravskej galérii s názvom Marek Ormandík Druhý breh, ktorá je voľným pokračovaním expozície Mareka a Milana Ormandíkovcov inštalovanej v týchto istých priestoroch presne pred dvadsiatimi rokmi s názvom Príbehy bez konca. Áno, dobré holuby sa aj s kurátorom vracajú na miesto činu, aby sa pozreli možno aj z druhého brehu a skúmali tvary ľudskej tváre a podoby ľudskosti. Prečo Druhý breh? Milanov minuloročný skon len podčiarkol vždy prítomné, povestné „memento mori“ v tvorbe obidvoch autorov a ľudskej tváre preto, lebo sú to bytostní figuralisti.

Výstava je príbehom o pastieroch a bačoch zo Zázrivej, s ktorými autora spája niekoľko desiatok rokov priateľstva. Dôvera, ako aj časté stretnutia v košiaroch mu otvorili dvere nielen do pastierskeho, ale aj osobného života aktérov: v roku 2021 navštevoval bačov – dôchodcov v ich súkromí. Konfrontácia farebných súčasných portrétov s čierno-bielymi obrazmi z minulosti poukazuje na zdanlivú idylu pomaly vymierajúceho cechu – tradičného pastierstva a salašníctva. Breier ostáva verný klasickému dokumentu, jeho „rukopis“ charakterizuje aj široký objektív a takmer kinematografické zaznamenávanie deja.

Tvorba Běly Kolčákovej je od začiatku charakteristická formálnymi i obsahovými kontrastmi. Základ tvorí pražské intelektuálne prostredie na poli výtvarného, hudobného, literárneho i dramatického umenia. Fantazijný svet myšlienok a rozprávkových postáv reprezentuje poeticko-imaginatívne a lyricko-magické polohy výtvarného umenia. Dôležitým obdobím, ktoré malo vplyv na formovanie výtvarného názoru autorky, bol pobyt na Orave, počas ktorého načerpala množstvo inšpiratívnych podnetov, najmä zo slovenskej moderny i tvorby autorov povojnových skupín a smerov.

Dorota Sadovská vstúpila na slovenskú umeleckú scénu v deväťdesiatych rokoch s jasne deklarovaným rukopisom, ktorý sa odvážne hlásil ku klasickému médiu maľby a obsahovo ku kresťanskej tradícii. Sadovská je intermediálna autorka, ktorú fascinujú limity telesnosti. Jej záujem o figurálnu maľbu s dôrazom na nezameniteľné uchopenie duality tela (zmyslovej telesnosti) a duše (vyššieho spirituálneho presahu) ju stále robí neprehliadnuteľnou umelkyňou nielen na domácej slovenskej, ale aj na medzinárodnej scéne.