La Gioconda je dielom, ktoré tvorí akýsi most medzi verdiovským romantizmom a nastupujúcim verizmom a svojím veľkým baletným vstupom odkazuje aj na tradíciu francúzskej opery. Rozhodne však nie je sentimentálnou selankou, aké sa v čase jej vzniku (1876) ešte komponovali – je realistickou drámou, ktorá sprítomňuje pohnuté osudy jej aktérov natoľko vierohodne, že by mohla byť pokojne obrazom súčasnej spoločnosti. Renesančné Benátky pritom pod veselým karnevalovým zovňajškom ukrývajú intrigy, spleť neprelomiteľnej moci úradov, tajnej polície, špiónov a štátnej inkvizície. Je to zábava v strachu, smiech cez slzy. Na pozadí takejto spoločenskej situácie sa odohrávajú spletité osudy hlavných postáv milostného trojuholníka – Giocondy, Laury a Enza, doplneného o zloducha Barnabu.