Výstava Martina Hrvola predstavuje súbor objektov a inštalácií, ako malých architektúr, záhrad a habitatov. Prelínanie architektonických a organických foriem vytvára priestor, v ktorom sa odohráva dichotómia civilizácie a prírody ako navzájom previazaných elementov nášho sveta v dobe antropocénu.

Okrem recyklovaných, prírodných materiálov vstupujú do samotných objektov aj fragmenty stále živej prírody. Dielo sa stáva procesuálnym z pohľadu rastu, ale aj zániku - jeho vlastného vysychania. Dočasnou mikro-klímou inštalácií autor ilustruje urbanizované celky, ich vnútorné možnosti života, rastu, parazitovania, pestovania či degradácie v dôsledku krízy.