Výstavy akademických sochárov Viliama a Marcely Loviškovej sú ako ich monumentálne diela v architektúre. Skladajú sa z mnohých väčších, či menších obrazov, sôch či objektov a nespočetných okamihov myšlienok, ale navonok sú kompaktné ako modranská žula. Sú tvárne i magické, rozprávajú samostatné príbehy, aby sa na divákovej sietnici spojili do syntetického obrazu. Ich diela sú o malých i veľkých objavoch, tvorivom premýšľaní naprieč stáročiami, konfrontáciách s autormi, ktorých stretli alebo ich inšpirovali, ale aj vytrvalej túžbe priniesť svoju podobu krásy.