Čo ak by socha v meste neznamenala tony bronzu vytvarované tak, aby pripomínali udalosti a osobnosti, ktoré sú práve teraz považované za dôležité? Vieme si predstaviť umenie, ktoré by sa ani tak nezaoberalo tým, ako čo najpresnejšie stvárniť obraz histórie, ale rozpletalo by, ako tento obraz vzniká, čo pri tom zneviditeľňuje a vytláča za okraj pozornosti? Ak pamäťové inštitúcie vyberajú artefakty tak, aby z nich vyskladali obraz dejín, čo sa nachádza v ich depozitároch a skladoch - akú pamäť vytvárajú veci odsunuté, odložené, nezaraditeľné, čakajúce, kedy im bude priznaný status pamäti-hodnosti; zakonzervované, ale zbavené životaschopnosti? Socha v meste VIII. nie je ani tak o monumentoch pamäte, ako skôr jej slepých škvrnách.