Kráľovské mesto Brezno

Brezno je historické mesto, ktorého najstaršia písomná zmienka pochádza z roku 1265.

Mesto svojím návštevníkom ponúka prehliadku historického jadra mesta, v ktorom sa nachádza množstvo významných kultúrnych pamiatok a pamätihodností. Obdĺžnikové námestie, svojím tvarom a rozlohou patrí k ojedinelým na Slovensku.

Námestie, mestský park

K najzaujímavejším priestorom mesta patrí obdĺžnikové námestie generála M. R. Štefánika, svojím tvarom a rozlohou - 213 x 146 metrov - je ojedinelým na Slovensku. Nachádza sa tu historický park a množstvo zaujímavých stavieb.

Mestský park sa začal budovať v roku 1884. Ústredným prvkom parku severne od kostola bol pomník cisárovnej Alžbety Bavorskej – Sisi, ku ktorému sa lúčovite zbiehali chodníky lemované zeleňou. Na jeho mieste od roku 1939 stojí pomník známeho satirika a dramatika Jána Chalupku. V roku 2007 tu pribudol pomník Martina Rázusa, v roku 2011 prešiel mestský park spolu s námestím rekonštrukciou. Brezniansky mestský park je jediným historickým mestským parkom na hornom Pohroní. Zachoval si pôdorys, pôvodná je aj kompozícia tvorená stromoradiami a systémom komunikácií. Jeho hodnota bola v roku 2010 potvrdená vyhlásením za národnú kultúrnu pamiatku.

Námestie bolo vzhľadom na významné kultúrne a historické hodnoty bolo vyhlásené za pamiatkovú zónu.

Pomník generála Milana Rastislava Štefánika bol slávnostne odhalený 5. mája 1929 pri príležitosti 10. výročia jeho tragickej smrti. V roku 1952 bol pomník v dôsledku spoločensko-politických zmien v Československu z námestia odstránený. Občania mesta zabránili plánovanému roztaveniu diela a takmer 40 rokov ho chránili. Preto mohol byť pomník tejto osobnosti európskeho významu v roku 1990 reinštalovaný na pôvodné miesto.

Socha partizána od akademického sochára Tibora Bártfaya bola odhalená v roku 1952 a na platniach umiestnených okolo podstavca sú uvedené mená padlých a zavraždených v 1. a 2. svetovej vojne.

Pri oslobodzovaní Brezna boli pred budovou radnice pochovávaní padlí vojaci. Neskôr boli ich pozostatky prevezené a na ich mieste bol v roku 1965 odhalený pomník v tvare ruže s menami padlých uvedenými na platni.

Kostol Povýšenia Svätého Kríža - Kaplnka sv. Kríža

Bol v poradí druhým postaveným kostolom v Brezne. Keď v roku 1517 pri veľkom požiari zhorel prvý drevený kostol, ktorý bol postavený na námestí, obyvatelia Brezna si čoskoro postavili nový svätostánok na severovýchodnej strane mesta, pod Dúbravkou - na "Bráničke". Bol postavený v rokoch 1517–1519 ako jednoloďový kostol s polygonálne ukončenou svätyňou. Zo severnej strany k nej bola pristavaná sakristia, sprístupnená lomeným neskorogotickým portálom. Na východnom štrbinovom okne sa zachovala pôvodná kovaná mreža. V roku 1746 dali piaristi pod svätyňou vymurovať kryptu, do ktorej pochovávali členov piaristického rádu. Krypta je zaplnená a už dávno zatvorená. Na železných dverách krypty je nápis: "Bud' že jsme živí, buď že umírame. Paně sme!"

Koncom 18. storočia, popri sociálnych ťažkostiach zavinených vojnovými udalosťami, Brezňanov ničili aj živelné pohromy a časté požiare. Najpamätnejší zúril 9. apríla 1779. Zhorelo 113 domov a aj kostol na "Bráničke", ktorého loď mala drevenú povalu. Táto sa s celou loďou zrútila, zanechajúc len stopy základov. Zhoreli tri oltáre, štyri zvony a cirkevné veci. Po požiari už kostol neobnovili, ale zbúrali múry lode a svätyňu vo víťaznom oblúku zamurovali. 30. mája 1783 rektor piaristického kláštora oznámil, že banskobystrický biskup nesúhlasí so zbúraním svätyne zhoreného kostola, ale žiada, aby bola premenená na kaplnku. Z kostola teda ostala len kaplnka sv. Kríža.

Rímsko-katolícky kostol Nanebovzatia panny Márie

V roku 1780 magistrát mesta rozhodol o vybudovaní nového kostola, nakoľko predchádzajúci bol zničený pri požiari. Kostol bol postavený z príspevku mesta, občanov a miest horného Uhorska. Jednoloďová budova s neskorobarokovými prvkami bola postavená v rokoch 1781 – 1785 podľa staviteľa Petra Grosmanna. V rokoch 1792 - 1793 bola pristavená veža. Kostol má jednoloďový pôdorys a interiér v barokovom poňatí s nikami a prehýbanými stenami. Južná fasáda s predstavanou vežou má vo vstupnom portáli pôvodné kované dvere. V interiéri sa zachoval pôvodný neskorobarokový mobiliár.

Hlavný oltár vyhotovil rezbár Andrej Marušiak za 37 zlatých a tabernákulum za 60 zlatých. Oltár a tabernákulum maľoval a pozlátil Václav Zettler za 150 zlatých. Obraz nad hlavným oltárom maľoval viedenský akademický maliar Jozef Fischer. Večnú lampu a šesť svietnikov na hlavný oltár vyhotovil zlatník Samo Vozáry. Kazateľnicu zhotovil v roku 1787 rezbár Anton Seratovič. Organ s 20 mutáciami dodal v roku 1787 Ján Pažický, známy staviteľ organov z Rajca. Za I. svetovej vojny z tohto organu bolí zobraté píšťale vo váhe 100 kg na strelivo. Vnútro kostola ozdobil akademický maliar Ondrej Dutits šiestimi freskami. Vo svätyni je obraz svätého Štefana, prvého kráľa v Uhorsku a svätého Ladislava. V lodi je obraz Narodenia Pána - obraz pokoja, radosti a obraz Golgoty. Pri vchode naľavo je obraz kráľa Ľudovíta Veľkého, povyšujúceho osadu Brezna do radu miest, dávajúc mu právo voliť si richtára a kňaza. Obraz sprava zobrazuje kráľa Žigmunda, ktorý breznianskemu farárovi povoľuje dežmu.

Nad bránou kostola je latinský nápis, ktorý po slovensky znie: "Toto oko skúma srdcia veriaceho ľudu a zhliadne vždy na obete a prednesené modlitby"

Evanjelický a.v. kostol

V roku 1781 požiadali občania mesta magistrát a neskôr cisára o povolenie verejných evanjelických bohoslužieb. V roku 1783 povolenie získali a zároveň požiadali o povolenie na výstavbu drevenej modlitebne. 319 evanjelických rodín uskutočnilo zbierku na dôkaz solventnosti vydržiavať farára a učiteľa. 14.3.1785 získali povolenie na stavbu kostola. Tento kostol patrí medzi prvé kostoly na Slovensku, ktoré sa začali stavať po vydaní tolerančného patentu Jozefom II., ktorý povolil výstavbu protestantských chrámov mimo hlavných ulíc, bez veže a presbytéria. Základný kameň bol položený 4.júna 1785. V tom čase bol v Brezne farárom Ján Kuzmány. V roku 1787 bol kostol vysvätený. V roku 1841 kostol a starú faru poškodil požiar. Za účinkovania Jána Chalupku bol kostol obnovený a zväčšený, postavená empora, kazateľnica a nový oltár. Oltár so stĺpovou architektúrou pochádza z roku 1865, oltárny obraz Krista na Hore Olivetskej vyhotovil levočský maliar Zapletal. V roku 1866 bola osadená kazateľnica, v jej blízkosti kamenná krstiteľnica s medeným tepaným vekom. V roku 1883 kostol opäť vyhorel aj spolu s farou a farskými budovami. Pri príležitosti 100. výročia založenia kostola bol v roku 1887 zakúpený nový trojmanuálový organ so 42 registrami od firmy Rieger z Krnova, ktorý je druhým najväčším organom z evanjelických kostolov na Slovensku. V roku 1906 bola k východnej strane kostola pristavaná veža. V roku 1925 bola plytká sedlová strecha kostola prerobená na manzardovú, pokrytú medeným plechom. Interiérovú výmaľbu v pastelových tónoch tvoria široké monochrómne pásy, lemujúce jednotlivé polia klenieb. V nábehoch klenieb nad festónmi sú kresťanské symboly – alfa a omega na otvorenej knihe, kríž s kotvou, tŕňová koruna s krížom, kalich a biblia. Na južnom prístennom pilieri je obraz Ukrižovaný, olejomaľba na plátne od Jakuba Stundera zo začiatku 19. storočia.

Piaristický kláštor

Stavba kláštora bola zahájená v roku 1694 na dvoch pozemkoch, ktoré piaristi odkúpili od mesta a dokončená v roku 1713. Je to dvojpodlažná budova s excentricky umiestnenou kaplnkou. Má nepravidelný štít priečelia, za ktorým sa nachádza baroková strešná vežička. Neskoršími úpravami stavba získala klasicistický ráz.

V kaplnke bývalého kláštora je dnes umiestnený najstarší oltárny obraz v Brezne - tabuľová maľba sv. Barbory z neskorogotického krídlového oltára kostola Na bráničke - pochádzajúci z konca 15. storočia. Zároveň je tu umiestnená aj najstaršia hnuteľná pamiatka mesta Brezna - plastika Madony s dieťaťom - polychrómovaná drevorezba z konca 15. storočia, umiestnená na neogotickom oltári.

Kostolík (kaplnka) pôvodne slúžil ako domáca kaplnka piaristov a pre školskú mládež. Rozmery: dĺžka 18 metrov, šírka 6 metrov, výška 4,5 metra. V roku 1848 breznianskym farárom (čiže piaristom ako užívateľom farského benefícia) bola odňatá dežma. Piaristom sa nedostávalo žiadnej pomoci, aj mesto im ju odoprelo. Zatvorili gymnázium a chystali sa odísť. 14. -16. januára 1851 komisia zaistila nehnuteľnosti patriace farskému benefíciu a kollégiu piaristov. Na základe šetrenia tejto komisie piaristi 9. -11. júna 1856 odovzdali faru banskobystrickému biskupovi Štefanovi Moyzesovi. Kláštornú budovu darovali štátu s tým, že kláštorný kostolík zastane majetkom katolíckej cirkvi. Štát túto podmienku prijal, ale patronátne povinnosti nad kláštorným kostolíkom neprevzal. Kláštorný dom bol odovzdaný štátu a bol tu umiestnený berný úrad, okresný súd a niekdajšie izbičky pátrov boli prerobené na väznicu. Bolo to v roku 1898. Pri tejto príležitosti dal štát opraviť nielen bývalý kláštorný dom ale aj kláštorný kostolík. Vymenili a osadili sa nové okná a dvere. Bol vymaľovaný zvnútra a zvonku. Dlažba vo vnútri bola vyložená cementovými kvadričkami. Ostatnú vnútornú opravu hradila kostolná pokladnica. V roku 1906 kostolík dostal gotický drevený oltár s novými bočnými sochami - archanjela Michala a svätého Jána Nepomuckého. Do stredu oltára bola umiestnená socha Madony s dieťaťom. V roku 1927 boli zakúpené: bočný oltár svätého Jozefa Kalazánskeho v gotickom slohu, gotická spovedelnica, železné šránky, kostolnícka lavica, nový kríž do sakristie. Kostolík bol vymaľovaný znovu v roku 1928. Vtedy boli zakúpené i nové lavice, ktoré dodal brezniansky stolár Ján Cudzí.

Socha Madony s dieťaťom znázorňuje Pannu Máriu s Ježiškom. Bola zachránená pri požiari v roku 1517. Patrí medzi najstaršie a najvzácnejšie pamiatky mesta. V roku 1906 bol a obnovená štiavnickým majstrom Jozefom Kraussom.Táto neskorogotická pamiatka potom prežila I. a II. svetovú vojnu. Zub času ju stále nahlodával, ale správcovia fary márne žiadali o povolenie sochu reštaurovať. Až 15. septembra 1989 správca fary Jozef Šmál prostredníctvom biskupského úradu v Banskej Bystrici dostal od ONV povolenie reštaurovať vzácnu Madonu. Hned' v tom istom mesiaci bola socha odovzdaná Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Prácu previedol Štefan Mlich pod vedením profesora Porubského. Socha bola na oltár Piaristického kostolíka v Brezne inštalovaná 17. a 18. augusta 1990 a vysvätená banskobystrickým biskupom Rudolfom Balážom.

Synagóga

Brezno bolo významným mestom banskej oblasti a kvôli tomu mali židia zakázané sa v ňom usadiť až do roku 1859, kedy bol tento zákaz zrušený. V roku 1869 malo Brezno 32 židovských obyvateľov a ich počet postupne narastal, takže v roku 1900 žilo v meste 172 židov. V tom čase sa rozhodlo o výstavbe synagógy. Miesta komunita patrila k neologickému smeru. Vzhľadom na relatívne malý počet členov, nemala židovská obec v Brezne spočiatku vlastného rabína a tak využívala služby rabínov z okolitých miest, ako Tvrdošín, Rimavská Sobota a Banská Bystrica. Vlastný rabinát mala obec zriadený v 20. rokoch 20. storočia. Pred tragickými udalosťami 2. svetovej vojny žilo v Brezne viac než 200 židovských obyvateľov, zatiaľ čo v roku 1948 už iba 48. V súčasnosti už v meste nie je aktívna židovská komunita.

Základný kameň tejto jedinej židovskej sakrálnej pamiatky v regióne bol slávnostne položený v roku 1901. Projekt a výstavbu realizoval banskobystrický staviteľ Alojz Payerberger. Situovanie stavby do bočnej ulice sa dá vysvetliť tým, že v blízkosti katolíckej stavby v tom čase nesmela byť postavená žiadna iná stavba, ktorá by ju prevyšovala výškou alebo významom. Synagóga je charakteristická elegantnou oktogonálnou vežou s cibuľovitým ukončením, ktorou miestna komunita demonštrovala príslušnosť k neologickému hnutiu. Interiér synagógy je riešený podľa tradičných noriem. Schodisko na ženskú galériu nesenú liatinovými stĺpmi sa nachádza v západnej časti a trojosová dispozícia vstupného priečelia plynule prechádza do trojlodia hlavnej modlitebne. Pôvodný svätostánok sa nachádza vo východnej apside. V roku 1902 bola synagóga vysvätená. Po deportácii židov z mesta v roku 1942, prestala slúžiť svojmu účelu a neskôr tam zriadili sklad obilia. V roku 1972 bola budova zapísaná do Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok.

V roku 2015 prebehla v synagóge kompletná rekonštrukcia. Interiér i exteriér tejto jedinej sakrálnej židovskej stavby v našom regióne sa za niekoľko mesiacov zmenil na nepoznanie. Celková cena za rekonštrukciu bola 1 060 012,13€, pričom 85 % z tejto sumy tvoril príspevok z Európskeho fondu sociálneho rozvoja, 10 % bol príspevok zo štátneho rozpočtu a zvyšných 5 % predstavovali vlastné zdroje mesta. Z pohľadu návštevníkov je zrejme najväčšou novinkou sprístupnená kupola budovy, kam sa dostanú po zaujímavých presklených schodoch. V týchto nových priestoroch veže pod kupolou je umiestnená stála expozícia venovaná histórii synagógy a životu židovskej komunity. Zrekonštruovaná synagóga už neplní primárne náboženskú úlohu, no jej prínos v kultúrnej či spoločenskej oblasti je nespochybniteľný.

Miestny židovský cintorín sa nachádza v najvyššie položenej časti mestského cintorína. Rozprestiera sa na malebnom terasovitom úbočí nad mestom. Sú tam aj výtvarne hodnotné náhrobníky s komplexnou symbolikou miestneho spoločenstva. Nápisy sú prevažne v nemčine a hebrejčine, ale nájdu sa aj maďarské a slovenské.

Mestská veža – dominanta a symbol súčasného mesta

Mohutná hranolová stavba s manzardovou strechou bola postavená v r. 1830 v klasicistickom štýle. Zvonica s výškou 31 m v minulosti slúžila ako strážna veža, nad tretím nadzemným zvonovým podlažím bol byt strážnika, ktorý úderom na zvon ohlasoval nebezpečenstvo požiaru. Vo veži sú umiestnené 3 zvony, 980 kg vážiaci zvon Kalazanského odliali v Banskej Štiavnici ešte v roku 1780. Dva menšie – sv. Vendelín a sv. Florián - pribudli v roku 1924.

Radnica

Bola vybudovaná v roku 1770 na mieste staršej budovy zo 16. stor. Budova mala slúžiť na zasadnutie magistrátu, pre senátorov, pre strážnikov a pre mestský archív. V roku 1779 bola radnica poškodená požiarom a prestavaná. Priestory prízemia sú zaklenuté renesančnými lunetovými klenbami, na poschodí sú neskorobarokové klenby zdobené zrkadlami alebo štukovou ornamentikou. Na bočnej východnej fasáde prízemia sa nachádza erb mesta Brezna (pochádzajúci z Hrončianskej brány mestského opevnenia). Balkón na priečelí sa stal miestom vystúpení pri dôležitých politických udalostiach. V roku 1972 do arkádových otvorov prízemia osadili kované mreže so znakmi cechov, ktoré pôsobili na území mesta. Budova je v súčasnej dobe sídlom Horehronského múzea.

Mariánsky stĺp

Piarista Wolfgang v roku 1741 predniesol mestu prosbu, aby darovalo vhodné miesto na postavenie sochy Panny Márie. Magistrát prosbu vyslyšal a vyznačil pre stĺp so sochou Panny Márie priestor pred farou. Postavený bol v roku 1741 na náklady mešťana Juraja Machnera, ktorý mal byť týmto spôsobom potrestaný za verejne vyslovenú kliatbu. Vplyvom poveternostných podmienok došlo k zničeniu kamennej hmoty pod stavy a stĺp bolo treba rekonštruovať. V roku 1944 bol vyhotovený nový podstavec pre plastiku Panny Márie, celková rekonštrukcia prebehla v roku 1988.

Starý mestský cintorín - miesto zblíženia

Siluetu mesta dotvára starý mestský cintorín, situovaný v severnej časti mesta na návrší. Svoje miesto posledného odpočinku tu našli osobnosti hospodárskych, kultúrnych, či spoločenských dejín mesta ale aj Slovenka. Jeho celkový ráz umocňuje niekoľko umelecko-historických objektov.

Pri požiari v Brezne v roku 1779 zhorel kostol na "Bráničke" a s ním zanikol aj miestny cintorín, nachádzajúci sa v bezprostrednej blízkosti kostola. O rok neskôr odkúpilo mesto pozemky na Dúbravke, kde zriadilo nový cintorín. Keďže išlo o cintorín mestský, nie konfesionálny, pochovávali v ňom mŕtvych viacerých vierovyznaní. V priebehu jeho existencie sa podľa náboženskej príslušnosti vyprofilovali jednotlivé časti so samostatnými vstupmi. Spodná časť je evanjelická, prostredná časť katolícka a horná časť je od roku 1863 židovská. Prirodzenú hranicu medzi nimi tvorili medze lúk a bývalých polí, kam neskôr pochovávali zomrelých z konfesionálne zmiešaných manželstiev. Miesta pri okraji cintorína, pri múre, vyhradili pre inovercov, nepokrstené deti a zomrelých neprirodzenou smrťou.

Hrobka Lehotských bola postavená 3. štvrtine 19. storočia pre zemiansku rodinu Lehotských. Je to neorenesančná jednopodlažná stavba štvorcového pôdorysu.

Hrobka rodiny Huszárovej bola postavená pre rodinu mestského lekára Ľudovíta Huszára.

Ľudová mangľovňa

Jedinečnou technickou pamiatkou umiestnenou v roľnícko-remeselníckej usadlosti na Rázusovej ulici č. 20 je ľudová mangľovňa, zariadenie na úpravu tkanín poháňané ťažnou silou koňa pomocou jednoduchého dreveného mechanického stroja so sústavou prevodov. Mangeľ pochádza z prvej polovice 19.storočia.

Meštiansky dom č. 13

Najstarší zachovaný objekt meštianskej architektúry je dom na Námestí generála M. R. Štefánika č.13, ktorého neskorogotické jadro pochádza z obdobia okolo roku 1530. Do súčasnej podoby bol upravený v polovici 17. storočia spojením a preklenutím dvoch samostatne stojacich budov - stavebnou úpravou typickou pre toto obdobie. Na čelnej fasáde je zreštaurovaná omietka z obdobia po požiari v roku 1779. V meštianskom dome je umiestnená stála historická expozícia Horehronského múzea.